Boli sme pod vrcholom hory, kde sa zbiehali štyri údolia. Pred nami sa objavili prvé tunely.
,,Vždy som sa chcela voziť po alpských tuneloch,“ povedala zamyslene a pozerala sa cez okno na kľukatiacu sa cestu nad nami, ako sa nenápadne strácala v tuneloch a potom sa znova objavovala. Ubiehajúce stromy dávali cítiť energiu, pre ktorú sme v karavane svojím novým cítením vytvárali potrebné miesto. Robili sme to nenápadne, ako sprisahanci, možno nám to zostalo zo stretnutia z pred piatich rokoch.
Ona sa jemne slovami dotýkala všetkého, čo hore – dole prúdilo, ale pritom zabalila do toho kus energie, ktorú nechala, aby sme sa na nej zviezli do čerstvo vytvoreného sveta v nej a vo mne. Vtedy sa začali objavovať príčiny, aj zvodné tvary jej zázračnej vlastnosti celkom zreteľne. Stalo sa obyčajné a prirodzené zostávať mladosťou celku, spojená s ním, so všetkou tou krásou, nežnosťou, nedotknutou láskou, čistou ako biele lupienky margariet. Voňala ženskosťou, nejakým zvláštnym druhom domova, do ktorého by sa dal najskôr ubytovať aj kŕdeľ motýľov a páčilo by sa im to.
Motor nenápadne prebehol na elektrický pohon a slnko cez kopu článkov na streche dobíjalo batériu. A článok na voľnú energiu, ktorý som len pred týždňom kúpil ako novinku, sa začal prvýkrát prejavovať v skutočných podmienkach. Ručička ukazujúca výkon článku doslova poskakovala v rytme pulzovania našej jednoty so slobodnou energiou celku. Akoby pozoroval náš vzťah a keď sme vytvorili spolu harmóniu, voľná energia medzi nami slobodne poletovala. Ručička poskakovala až k maximu. Všetko bolo spojené so všetkým. Nová realita, ktorá vznikla na konci slova s pribalenou energiou a informáciou okamžitého uskutočňovania, posielali energiu na všetky strany. Karavan, ten iba plynul priestorom a my sme cítili silu a krásu meniaceho sa sveta okolo.
,,Je to pravda? “ ozvala sa, ,,že keď stúpa energia toho, kto riadi takéto auto s generátorom voľnej energie ide to rýchlejšie?“
Vtedy som si spomenul na jednu z mnohých prednášok, kde sa podrobne rozvíjalo to, ako sa voľná energia dostáva do konca do spaľovacieho motora a s polovičnou spotrebou benzínu.
,,Ja myslím,že sa to dostáva úplne všade. Aj sem, “ a položil som jej pritom prst na pery. ,, Dýchame ju a cítime ju v každej bunke.“
,,Vieš, je to zvláštne. Už dávnejšie cítim také šumenie v bunkách, “ zašepkala, ešte stále ponorená pohľadom do mihajúceho sa lesa, ktorý ubiehal po pravej strane karavanu a niekde hlboko dolu z ľavej strany po úbočí padali tiene zapadajúceho slnka.
,,Kedy ti to začalo? “
,,Odvtedy, čo som bola u teba v ateliéri sa to už nikdy nezastavilo. Pripadá mi to ako kúsok mňa, ako nejaká emócia, ktorá ma narozdiel od všetkých iných neprenasleduje, ale niekam poháňa.“
,, Niečo ako kúsok tvojej duše?“
,,Neviem, ale pripadám si, že som architektom, že to spravujem, že to môžem tvoriť, doplňovať. Dokonca tú vlastnosť, ktorú som asi ešte aj vďaka tebe nestratila. “
Chvíľu sme si ešte takto nepokryte lichotili, a potom už celé údolie zahalila tma. Do diaľky boli zapichnuté svetlá karavanu, motor bzučal stále rovnako ľahko a stále ešte na elektrinu z batérií. Zostali sme stáť až na malom morskom sedle, kde už sa cesta zvažovala opačným smerom a pripadalo to tu ako miesto, kde sa zastavil čas. Všade okolo obrovské skaly, o jednu z nich bol opretý mesiac, o inú vysoká borovica. A pod ďalšou sme našli miesto pre náš karavan.
Celá debata | RSS tejto debaty