Založ si blog

Eby a Maestro – iskričky prány ( úryvok z pripravovaného románu Happy days with prana, Príbeh o každodennom milovaní, kráse, zdraví a mladnutí )

Eby a Maestro (iskričky prány)  

Ležala mi schúlená v náručí na veľkej posteli v strede zrubu uprostred údolia medzi dvomi úbočiami, po ktorých sa kotúľali dolu zrelé maliny. A všade bolo cítiť vôňu trávy.

Prečo cítim nutkanie stále sa pýtať na pránu?”

Lebo máš v sebe vášeň pre život bez ohrady a už sa Ti nechce klamať samu seba. Čoho sa najviac bojíš?”

Že zostarnem,” povedala smutne. Zľahka si odhrnula vlasy, aby upozornila na krásu, ktorá vyrážala dych.

Ako ma môže prána zbaviť strachu, keď budem aj tak starnúť?” pozrela sa na moje vrásky. Asi si uvedomovala ten obrovský vekový rozdiel medzi nami. 25 rokov. Ale ona to vnímala ako svoju príležitosť vyvolať pohyb, stvoriť niečo krásne. A bola na to patrične hrdá.

Je to existenčná nevyhnutnosť osvojiť si ideál krásy a mladosti. Telo sa prispôsobí,” zašepkal som tak trochu sám pre seba. „O pár rokov sa to budú učiť deti na základnej škole. Aby nepomreli, keď sa niečo pokazí v zásobovaní. Aby netrpeli chorobami a zbavili sa hlúpeho zvyku starnutia.”

Aby neboli prepchaté väznice a po uliciach chodilo viac usmiatych ľudí,” doplnila ma.

Áno,” prikývol som.

Ako to môže prána spôsobiť?”

Sú to malé čiastočky. Hologramy života. Trblietavé semienka, ktoré môžeš nechať v sebe rásť. Majú svoju gravitáciu. Priťahujú ďalšie a ďalšie, ak ich máš rada. Sú to živé bytosti. A my si z nich môžeme skladať svoj osobný príbeh, hoci ten ich sa odohráva na druhom konci sveta.”

Celý život som chcela skladať svoj príbeh, možno osud,” zašepkala dostratena.

A teraz?”

Teraz ešte viac, keď je tu prána. Ako ju môžem vnímať a cítiť?”

Podľa môjho pozorovania si nabitá pránou ako kanón Karola Veľkého. Máš ju v každej bunke svojej krásnej postavičky. Každá jedna bunka potrebuje pránu, aby nemusela zomrieť na následky spaľovania glukózy a otravu toxínmi z jedla. Tvoje telo je úžasné laboratórium schopné rozoznávať kvalitu prány – tajomstvá života malých bytostí prichádzajúcich zo všetkých kútov sveta. Za nimi potom pochodujú kvetinové úsmevy a vrásky už nemajú v tej kráse ani kúsok miesta.”

Starnutie ako hlúpy zvyk,” zamyslela sa a ťukala mi prstom po nose.

Áno,” prikývol som znova.

Takže telo ma konečne prestane otravovať svojimi nekonečnými potrebami a bude mi pomáhať vytvárať môj vytúžený ideál krásy a mladosti?”

Áno. Naučí ťa rozoznávať a používať skúsenosti a spôsoby života bytostí – čiastočiek prány pri tvorení seba. Pri prežívaní svojho príbehu. Či Tvoja krása vyhovujúco svieti. Či si viac šťastná, blažená alebo trochu menej. Či starneš alebo naopak.”

To sú ony?” ukázala roztvorenou dlaňou do vzduchu, kde sa rojilo tisíce drobných iskričiek prány – bytostí uskutočňujúcich milióny príbehov na ceste k plnému životu. Chvíľu sa sústreďovala, no napokon sklamane dodala: „Prečo ich nedokážem cítiť vo svojich bunkách?”

Lebo si sa ešte nenaučila byť príbehom. Zavadzia im Tvoje zaknihované sebavnímanie aj s tipom náhrobného kameňa. Iskričky prány – bytosti nikomu nepatria. Sú len svoje ako aj Ty. Nemôžeš ich zavrieť do klietky svojho zaknihovaného Ja. Potom stratia všetko kúzlo tvorenia. Nesnaž sa ich pripnúť ako náušnice.”

Takže musím zabudnúť na svoje staré Ja a byť len príbehom chvíle, aby som ich život mohla používať v tom svojom?”

Áno. Stačí vymeniť staré Ja za vášeň života. Potom je na rade uskutočňovanie ideálu krásy, mladosti pomiešanej s láskou a všetkého, čo Ti len napadne. Najlepšie v doprovode celého sveta.”

V doprovode bytostí – iskričiek prány,” doplnila vážne a znova sa zahľadela na malinové úbočie. Drobné iskričky prány boli všade. Bol som rád, že ich vidíme teraz spolu. Aj, že jej je sympatické hrať sa s ním a vytvoriť svoj osobný príbeh života najlepšie ako sa len dá.

Páčil sa mi aj jej spôsob používania sily rozdielov medzi nami, ktorá tu v údolí nenápadne explodovala a nadvihovala strechu jej domčeka oproti nočnej oblohe naplnenej hviezdami. Bez prehnanej opatrnosti sa nahá kúpala v príbehu chvíle, ktorá teraz bežala rovno cez nás. Objímala, bozkávala presne to, čo sme spolu práve tvorili a uskutočňovali. Svoje staré Ja vymenila za príbeh poskladaný z miliónov príbehov bytostí. Bojovala s nepredstaviteľnou silou o vlastný život a o svoj večný zmyselný úsmev.

Kde to začína,” ozvala sa ?

Tam, kde končí staré Ja a začína len príbeh bežiacej chvíle. Dielo, ktorým si Ty a môžeš sa doňho zamilovať. Tvorenie s pránou a vymieňanie lepšieho za ešte lepšie. Kompasom je iba veľkosť prežívanej blaženosti.”

Máš na mysli tento príbeh?” prešla mi rukou po tvári a na chvíľu zastavila čas. Vzápätí ukázala na iskričky šantiace okolo jej rozhádzaných vlasov: „Tieto?”

Áno. Sú to bytosti, ktoré žijú na rôznych miestach Univerza a tvoria tam Teba,” položil som ruku na jej hruď a ona sa zľahka oprela o moju dlaň.

Začala zhlboka dýchať. „Sú tam, aj Tvoje.” Cítili sme ako nadväzujú známosť.

Žijú z našej vášne a nadšenia pre život sám.”

Milióny nádherných bytostí s čarovnými príbehmi,” dodala a rozsvietila úsmev na celé údolie, čím pritiahla oblaky iskričiek prány – bytostí šťastia. Ako koberec nám rozvinula pod nohy ich príbeh, ktorý hneď vytvoril svoju vlastnú oblohu prítomnosti.

Teraz môžem zahodiť svoje staré Ja?” spýtala sa zvedavo.

Áno. Na tri! Raz, dva, tri!” Naše staré Ja doslova odleteli do teplých krajín.

Zostalo na stole len slobodné tvorenie, prežívanie príbehov bytostí a vyberanie tých najlepších podľa kompasu blaženosti. Medzi bunkami sa nám prepletala živá múdrosť bytostí – iskričiek prány.

Blaženosť prežívaného príbehu vyvolávala uskutočňovanie ideálu krásy a mladosti sama od seba. Premena buniek na bunky živiace sa pránou sa pretkávala nádherným vlnením, kde pokoj striedala vášeň a búrka života.

Naše zahodené staré Ja bolo zabudnuté. Na okamih sme sa stali príbehom lásky, v ktorom boli milióny žien a mužov. My dvaja sme boli na chvíľu nimi všetkými, cítili ich dotyky a náruživé vzdychanie vychádzajúce spoza vzdialených oceánov a oáz šťastia.

Spoznávali sme pocity uznania určené pre autorov lásky a ženy bohyne – jej starostlivé opatrovateľky. Dva svety opreté celkom blízko ako prúdy čistého života. Žili sme príbeh bezmedzného pohybu a milovania, čo pokrikoval v dotyku našich rúk na celý svet a zvolával lásku.

Niekde na ďalšej galaxii som miloval spolu s jej nádherným telom celý svet. Bol do prasknutia napchatý krásou, ktorú stelesňovala.

Pozoroval som ako v nej vzniká večný ideál krásy a lásky. Ako sa ním obaja stávame a ako šialene s nádychom neobmedzenej slobody pri tom vzdychá. Ladné boky sa jej vlnili ako malinové úbočia s potokom vášne uprostred.

Zvieranie jej rúk sa premenilo na oslobodenie. Omamovala vôňou ženy a svedomite naplňovala svet svojou neuveriteľnou sviežosťou rodiacej sa lásky ďaleko za obzorom mojich predstáv. Zvíjala sa blaženosťou a moje Ja pri nej s ľahkosťou vymieňalo všetky hlúpe zvyky za hravé tvorenie šťastia. Začal príbeh tejto noci, ktorý zostal kráčať so mnou a ešte aj teraz vymieňa staré za nové.

Viem s úplnou istotou, že sa nikdy nemusí skončiť.

Po chvíli sa vzdychy zmenili na hlboké prežívanie a naše telá sa v ňom načisto stratili. Zostala len krása, moc celku pomiešaná s ideálom mladosti a šťastie s vysokou penou.

Cez okná z oboch strán údolia padali rôzne druhy svetla prichádzajúcej noci a každé úbočie si šumelo po svojom. Inak praskali stromy, inak sa prejavoval život na jednej aj na druhej strane a stretal sa niekde uprostred širokej postele. Bola zavesená na hrubých vrkočoch z lanovej trávy a zľahka sa hojdala. Ani sme nepostrehli, kedy sa skutočné prežívanie premenilo na prežívanie v snoch a kedy sa do toho zamiešalo slnko a urobilo nové ráno.

Domček sa rozsvietil. Doslova sa naplnil iskričkami prány, ktoré zostali poletovať vo vzduchu ako nevyhnutná súčasť nášho života.

Myslíš, že prána je večná?” ozvala sa Eby ešte s mierne privretými očami.

Myslím, že z nej vzniká všetko. Určite vydrží dlhšie ako žulový kváder pri chodníku.” To ju uspokojilo. Položila mi hlavu na rameno a začala sa pozvoľna prebúdzať ako keby sa pokúšala nájsť tie správne dvere do začínajúceho dňa.

Nechcem byť už postavou. Chcem byť príbehom. Chcem pozorovať život a tvoriť ho. Aspoň ten svoj. Viem, že potrebujem byť týmto všetkým,” ukazovala rukami okolo seba. „Aj keď to všetko nepoznám. Ale viem, že to mám rada. A iba tak som to ja, celá,” skončila pri tom s prstom na srdci v klenbe ružových pŕs. „Stále som sa totižto len pripravovala a stále som nebola pripravená. Až doteraz…”

A najviac Ti bránil ten, kto sa pripravoval. Ten Ťa vždy zastavil a vyrušil.”

Presne tak to vždy bolo. Bola som prekážkou sama

sebe.”

Súhlasne som prikývol: „Na prvé miesto sa dostáva naše Ja so starými zvykmi. Neprestajne sa len pripravuje a vždy si myslí, že ešte stále nie je dosť pripravené. Potom zabudneme na milovanie seba aj Teba, lebo si myslíme, že na to je ešte veľa veľa času.”

A potom chýba uskutočňovateľ,” dodala. „Velí ten, kto sa pripravuje a o živote nič nevie.”

A ten, kto by mohol uskutočňovať spí oklamaný,” doplnil som ju.

Kto je teda uskutočňovateľom?”

Uskutočňovateľom je naše čisté existovanie v jednote s celkom – naša duchovná podstata, ktorá dotvára a vylaďuje všetky naše maličkosti ako telo, vrásky aj veľké ciele s neuveriteľnou ľahkosťou. Presne podľa príbehu tejto chvíle, ktorú sme si stvorili tak, aby mohla byť večná ako…”

Schodík do neba,” dodala šeptom.

Prežívanie je čisté. Je to iba prežívanie nádhery, krásy, lásky, šťastia. A najlepšie bez hraníc a iných obmedzení.”

Tak odteraz začnem všetko prežívať najviac ako sa dá!” zdvihla prst a odštartovala novú etapu svojho života gracióznym mávnutím vo vzduchu ako najsilnejším čarovným prútikom.

Odteraz si čistým životom aj s jeho vášňou a zmyslom pre detail,” potvrdil som.

Áno. A budem ho žiť naplno všade, kde sa len dá. A samozrejme potrebujem pri tom cítiť tú bláznivú blaženosť,” ukázala rukou ďaleko za obzor a strčila ju späť pod prikrývku.

Teraz sa chcem do nemoty opíjať šťastím!” zavelila, trochu viac si ma spolu s vankúšom pritiahla a zakryla dažďom svojich jemných vlasov. Znova celkom slobodne a bez zábran sme splývali s celým svetom mojich predstáv, čo som sa práve učil uskutočňovať.

Po chvíľke ticha sa ozvala: „Konečne začínam rozumieť, prečo ma tak priťahuješ, aj keď ma vlastne vôbec nepriťahuješ,” zasmiala sa nad svojou vetou. „Všetko s Tebou môžem prežívať celkom. Úplne až do dna. Ďaleko za obzor. Nemusím tam byť a všetko cítim. Oslobodzuje ma to. Mám istotu, že s Tebou nie som kvôli svojim potrebám, ale kvôli svojej slobode života bez hraníc,” zamyslela sa nad novým rozmerom vzťahu, o ktorom doteraz netušila.

Iba kvôli prežívaniu života,” zopakoval som nahlas.

Áno. Kvôli životu samotnému. Ale niekedy by som chcela, aby si tu zostal stále.”

Započítala by si ma medzi svoje pštrosy?”

Nie. Zničila by som Ťa, používala by som Ťa pri uskutočňovaní svojich uletených predstáv ako hlinu,” povedala neprítomným hlasom a nahodila nevinný úsmev s kúskom šibalstva niekde v zátvorke.

Vtedy sa ozval po dlhej dobe môj mobil. „Maestro,” prečítal som na displeji.

Nedvíhaj,” načiahla sa rukou cezo mňa, aby odstrčila mobil.

To bude asi niečo dôležité.”

Good morning,” ozvalo sa na druhej strane. Rád som počúval jeho temperamentnú angličtinu. Vždy ma naučil zopár zaujímavých výrazov. „Mám prosbu,” pokračoval rovno k veci napoly vážne a napoly veselo s jeho talianskym humorom.

Rád si ju vypočujem.”

Ukázal som svojmu manažérovi Vaše texty piesní. Nejaký čas mu len tak ležali na stole, ale teraz sa doslova zbláznil. Chce, aby sme vydali album, v ktorom budú naspievané práve tie texty. Tvrdil mi, že hudba, ktorá popisuje súlad tela, emócií, mysle a ducha je nový trend. A nesmie v novom albume v žiadnom prípade chýbať,” povedal zveličene s mierne nadneseným tónom v hlase.

Na texty piesní si rád nájdem čas. Kedykoľvek.”

To veľmi rád počujem.” Cvak.

Vzápätí sa ozvalo zaklopanie na dvere. S Eby sme si vymenili prekvapené pohľady a išli otvoriť. Za dverami stál Maestro.

To bolo rýchle,” skonštatoval som načahujúc k nemu ruku na privítanie.

Keď sa jedná o vážne veci, netreba strácať čas,” odpovedal Maestro namiesto pozdravu a potriasol mi rukou.

Zoznámte sa,” otočil som sa k Eby, „toto je moja priateľka, ktorá veľmi rada spieva. Takže si určite budete mať čo povedať.”

Eby už Maestra z môjho rozprávania poznala a teraz bolo vidieť ako sa usiluje dať si dokopy jeho obraz so skutočnosťou. No na tvári pritom nedokázala skryť nadšenie a zároveň aj prekvapenie. Z rozprávania vedela, že Maestro je svetovo uznávaný tenor. Jeho zjav a výrazná osobnosť vedeli zaujať a vzbudiť pozornosť.

Teší ma,” vyčarila na Maestra úsmev od ucha k uchu a jemne sa uklonila.

Aj okolo neho sú tie iskričky,” zašepkala mi do ucha. „A pozri ako sa vymieňajú s mojimi,” dodala prekvapene.

No, tak nejak vznikajú priateľstvá,” skonštatoval som, zatiaľ čo Maestro odkladal malý ruksak a miniatúrnu aparatúru na nahrávanie textov v teréne.

Hneď na to Eby zmizla do kuchyne a po chvíli nám priniesla bylinkový čaj. Na stôl postavila aj veľké pštrosie vajce, malý farebný hrnček so zeleninou a šálku kávy s mliekom.

Dáte si s nami raňajky?” spýtala sa zvedavo Maestra.

Rád,” odpovedal zaskočený jej starostlivosťou.

Vo vzduchu viselo nespočetne veľa otázok, ale úmyselne ich ešte nikto nepoložil.

Tie iskričky,” ozval sa napokon Maestro posúvajúc si k sebe šálku kávy, „prečo sa vymieňajú?”

Bude to najskôr istá forma vesmírneho spoločenského života,” skonštatoval som a odchlipol si z čaju.

Maestro začal mávať rukami vo vzduchu a bolo vidieť, že ich vníma tak ako aj my. Dokonca zobral zopár iskričiek prány do dlaní a fúkol ich Eby zľahka do tváre. Asi vybral tie správne, pretože jej výraz sa rozžiaril ešte o čosi viac ako ten, čo si priniesla spolu s očistenou zeleninou.

Viete, v skutočnosti tu nie som len kvôli piesňam,” jeho hlas začal znieť podozrivo úprimne až sprisahanecky. „Alica mi poslala Vašu poslednú kapitolu o absolútnej nevyhnutnosti prány pre objavovanie pocitu blaženosti ako kompasu alebo niečo také. Chcel by som ten pocit dostať do posledných koncertov a tie už majú byť o pár dní. Tak som zbytočne nechcel strácať čas,” ospravedlňoval sa.

Podvedome sme mu s Eby dali obaja za pravdu, lebo sme tiež neradi na niečo čakali. „Život nepozná odklady,” súhlasil som s ním.

A niekedy nás privedie do takéhoto nádherného údolia,” doplnil ma Maestro pozerajúc sa pritom cez okná na dva svahy plné malín, poletujúcich listov a vôňou sena.

Zatiaľ čo oni dvaja raňajkovali, ja som prežíval spolu s iskričkami prány – bytosťami materializovanie živín. Iskričky prány takéto materializovanie vykonávali možno už pred tisíc rokmi. Ale ony to vôbec nerozdeľovali podľa času. Prinášali so sebou všetko, čo na svojej púti za celý ten čas stvorili, či objavili. Pripadalo mi to ako racionálne vysvetlenie cestovania v čase.

Maestro doslova bezbariérovo vnímal moje pohnútky. Z našich predchádzajúcich stretnutí mu zostala schopnosť vycítiť presný obsah toho, čo niekto druhý práve skladal vo svojich predstavách a ešte sa to len chystal vysloviť. A možno to bola jeho vnútorná potreba. Tvoriť so všetkými spolu, naraz jednu osobnosť, najlepšie cez celé hľadisko. Hlavne keď svoj príbeh na javisku mohol písať so všetkými v práve bežiacej chvíli a vyžívať sa v jeho súznení, elegancii. To bol celý Maestro.

Práve to cestovanie v čase…,” hovoril pomaly snažiac sa pritom spájať s iskričkami prány a hľadal ďalšie slovo, ktoré sa hodí k jeho vete. „…ony sú vlastne stroj času.”

Pochopil som, že má namysli iskričky prány. Eby na nás chvíľu dezorientovane pozerala. V zápätí zistila, že odpovede jej môžu dať iskričky, ktoré lietali okolo Maestrovej hlavy. Bolo vidieť ako sa na neho celkom voľne prilepila so svojim nádherným šťastným úsmevom. Doslova na všetky strany ako stlačený vzduch z neho syčal pocit blaženosti pomiešaný s jej vášňou pre život bez hraníc. Zrejme to bolo príčinou prečo práve jej pštrosy znášali dvakrát toľko vajec ako pštrosy na iných farmách.

Maestro sa po dlhšej odmlke zatváril ako topiaci sa nanuk. Ja som šmátral po ďalších iskričkách prány, ktoré by nám niečo prezradili o cestovaní v čase. O chvíľu sme boli všetci traja iba tlmočníkmi. Tlmočili sme všetko, čo tie malé zázračné bytosti vláčili do Ebynej útulnej izby uprostred údolia, hneď na samom začiatku dňa.

Zdá sa, že neschovávajú nič dobré z toho čo pozbierali, vytvorili a žijú ktovie ako dlho,” povedala mäkko Eby akoby sa ich svojim hlasom priamo dotýkala. Už bola celkom zorientovaná a čítala z nich ako z detského šlabikára.

Aj mne pripadá,” nadviazal na moje nevyslovené myšlienky Maestro, „že niektoré sú dokonca o pár miliárd rokov staršie ako my.”

Mali dosť času to všetko pekne pozbierať doplniť aj ozdobiť,” doplnil som. Bytosti – iskričky prány sem prinášali celé toto zázračné existovanie, z ktorého bol vesmír poskladaný. Cítili sme to všetci dosť podobne.

Hľadeli sme na nádherné údolie, vnímali zelený svet a žblnkotajúci potok. V tom všetkom sme na vlastné oči videli zmaterializované kúsky života stvorené ktovie kedy a ktovie kde s celkom neznámymi bytosťami. A spájalo nás s nimi ich dielo.

Takže so životom, ktorý vytvorili, môžeme docestovať aj na miesto nášho vlastného života, kde sme práve teraz. Teda ak život môžeme nazvať cestovaním v čase,” rozhovoril sa Maestro.

Určite hej,” dávala mu za pravdu Eby.

Je to nádej pre cestovateľov,” pridal som ešte kúsok vážnosti.

Iskričky nám zrazu pripadali ako magistráli v čase. Dalo sa s nimi vracať do príbehov rôznych kvalít života z minulosti, kde sme už dávno boli a ktoré sme dnes považovali za úplne prekonané. Ale aj do čerstvo objavených príbehov a nových zákuskov života s celkom novými kvalitami, keď sa pripravujeme odcestovať a líznuť si, získať skúsenosť.

Áno, takto by som to už nechcel robiť,” zareagoval nahlas Maestro na niečo, čo sa mu práve vynorilo v spomienkach. Stalo sa to niekedy dávno a svojím existovaním to prekonal ešte ako začínajúci tenor.

A čo toto?” ukázal som na iskričky, v ktorých tenory spievali už pekných pár storočí skladby, ktoré Maestro ešte len začínal objavovať.

To je fascinujúce,” skonštatoval celý ohúrený novým zistením. „My skutočne cestujeme v čase!”

Eby na naše útržky zareagovala dosť neočakávane. Oboch nás objala a vytvorila priateľské klbko. Bolo to príjemné gesto. Takmer ako tabuľka výpravcu v červenej čiapke, ktorý informuje, že do našej stanice prichádzajú vlaky naložené láskou. Vytvorili sme pre ne jedinečný druh gravitácie, ktorá spustila teplý letný dážď iskričiek prány pomiešanej s láskou. O chvíľu sme už nádherne mokrí a spojení na všetkých úrovniach vnímali súlad aký dokáže vytvoriť celok.

Keď obaja dojedli veľké pštrosie vajce, Maestro si utrel ústa obrúskom a vyslovil pozoruhodnú myšlienku: „Takže je to všetko úplne spojené. Ako ja teraz s týmto skvelým vajcom, ktoré tu už vlastne nie je. Už som to iba ja.”

A pritom,” doplnil som ho, „pštrosy behajú po dvore a znášajú ďalšie vajcia. A zo stromov padajú semienka vyzbrojené krídelkami, aby úspešne leteli do sveta, vyložili náklad svojho poznania, z ktorého možno vyrastú ďalšie stromy a ďalej sa už nestarajú.”

Áno tak to je. Všetko je zázračne prepojené. Nič sa nikdy nestratí.”

A tak je to aj s čiastočkami prány,” ozvala sa Eby.

Poletujú tu aj s kúskom života, ktorý žije zároveň hocikde inde. Takže sme tu s poznaním vo vrecku, ktoré je všadeprítomné,” pridal sa Maestro.

Ale iba ak sme dosť zvedaví” dodala Eby.

Svojim novým Ja oslobodení od stereotypu a vopred daných programov. Môžeme pokojne existovať tu aj tam v priestore poznania vytváraného všetkými, celkom,” doplnil som.

Hmm, takže svojim existovaním vlastne všade,” zamyslene povedal Maestro.

A my sme sa tým oslobodili od nášho miesta výskytu,” oznámila Eby.

Môžeme byť celkom hocikde a naraz. Tak ako čiastočky prány, ktoré dokážu zmaterializovať za drobného príspevku jej rodičov, tak nádhernú hostiteľku ako je Eby.”

Eby to trochu pobavilo. Ale hneď vytiahla ďalšiu zaujímavú myšlienku: „Takže, to čo sme robili v noci,” povedala s ľahko uneseným hlasom, „je možné prežívať stále.” Ešte pre istotu skontrolovala v zrkadle, či jej bunky rešpektujú túto novú realitu, ktorú žila posledných pár hodín.

Tiež ma zaujala jej zmena. Na sebe som pozoroval už pár mesiacov ako bunky reagujú na vytváranie, skladanie môjho nového Ja, občas spojeného s celkom.

Aj náš nový spôsob prežívania prítomnosti robil svoje. Keď moje bunky splynuli s ideálom krásy a mladosti, boli celé bez seba. Vnímal som, že skutočne cestujú do ideálu mladosti. Ich hodiny sa na chvíľu rozbehli opačným smerom. Mal som pocit ako keby som pozoroval stádo, ktoré sa od obrovského skalného zrázu vracia späť na pastviny. Bunky sa vtedy cítili bezpečne a radostne híkali. Napchávali sa tými najväčšími lahôdkami namiešanými z prány na nejakej gurmánskej planéte v neznámej galaxii, kde žijú bytosti, ktoré už dávno nevedia čo je to starnutie a zomieranie. Ale zato miešajú dobre elixíry života. Čiastočky prány pohotovo preberali nezvyčajne pestré menu mladosti do vlastných receptúr presne podľa osobného želania buniek.

Ale je tu ešte niečo,” prerušil moje úvahy Maestro. „Čas podľa hodiniek. Ja na javisku totiž bojujem s časom. A potom nedokážem dať do tónov, ktoré spievam všetky tieto trblietavé…,” ukazoval prstom okolo seba podobne ako Eby, “…iskričky prány.”

Semienka bytostí,” doplnila ho Eby.

Vtedy mám pocit, že je takmer úplne jedno ako dobre zaspievam part. Stále mi to pripadá prázdne,” povedal trochu smutno, trochu skleslo. Ale vyznelo to úprimne.

Povedz nám trochu viac. Ako to robíš s časom,” otočila sa Eby ku mne a pokračovala ďalej vo svojich zvedavých otázkach zo včerajšieho dňa.

Keď mám dosť miesta pre Ja, bez všetkých tých zvykov a predstáv zviazaných s časom, vtedy mi čas zmizne. Vytratí sa ako noc, len čo sa na oblohe objaví slnko. So zmazaným časom zmiznú aj spomienky mojich buniek a všakovakých reťazí, čo ma pripútavajú k nevydareným dňom alebo hlúpym zvykom, lebo všetky sú opreté o čas.

Bunky vnímajú čas obeda alebo večere a hneď sa všetky začnú riadiť spomienkami zviazanými s časom. Oznamujú, že už je správna chvíľa napchať sa pečenými kurencami s pravidelnou dávkou toxínov.

Sú hneď pripravené spustiť zbytočný poplach, aj keď majú energie z prány viac ako potrebujú. Ale ak neexistuje čas, tak nejedli iba dve sekundy alebo tri. Je to vlastne vtedy jedno. Ani im nepríde vracať sa do starých zvykov a ohrozovať sa prijímaním toxínov z jedla. Pud sebazáchovy sa mi tak stával spojencom a čas na mňa pôsobil dosť odpudzujúco.

Jeho zovretie sa nakoniec ukázalo len ako hlúpy zvyk. Občas ma dokázal rozosmiať bláznivou pestrosťou rôznych druhov stresov, ktoré boli na ňom navešané ako korálky.

Čas, ktorý vôbec neexistuje, priviazal o môj príbeh neuveriteľne veľa druhov nešťastia za pár okamihov. A všetky sa tvárili akoby boli mojim majetkom. Vymyslený čas pritom presne určoval kedy a ktorý ma skolí.

Spoznal som, že existuje len veľmi veľa pestrých kúskov života, občas veselých slobodne bežiacich dejov. A ja z nich skladám svoj príbeh riadený veľkosťou odkvapkávajúceho šťastia s láskou.

Keď sme nechceli, aby sa nám pomiešali cudzie príbehy,” uvažoval som sám pre seba, „tak sme si vymysleli čas.”

Ale tam, kde som žil vládla a poctivo všetko odmeriavala krása, ktorú som práve čerstvo vytvoril a súlad, ktorý dokázal spojiť aj nemožné do úsmevu.

Čas už s tým nemá veľa spoločné. Bezprostredne som cítil ako sa všetky stvorené veci neopečiatkované časom stávajú slobodné a majú príchuť večnosti. Mohol som na nich stavať. Hoci len jeden malý schodík do neba, ktorý tam už zostane a nabudúce ho nemusím už znova zháňať.

Existovanie oslobodené od času ma ohromilo svojim skákaním, plynulými skokmi voľne, bez obmedzení do predu. Nebolo k ničomu prišróbované, žiadne stopky. Iba vymieňanie lepšieho za ešte lepšie.

Život mi teraz pripadal ako cestovanie po krajine krásy s občasnými záchvatmi tvorenia jej ďalších a ďalších uletených spôsobov. Cestoval som naľahko iba s ruksakom napchatým láskou, nezvyčajne príjemným súladom použiteľný na všetko a úplne hoci kde.

Deň mi tak pripadá ako lúka posiata čiastočkami prány – malými kúskami nového spôsobu života a moje bunky novo objavenú krásu pohotovo nechajú v sebe rásť. Uspokojujú svoj pud sebazáchovy, jednoduché vedomie, že sú tu pre materializovanie a nepretržité uskutočňovanie krásy.

Uvedomoval som si, že krása funguje ako revízor. Kontroluje vo mne splynutie s celkom a vie s ním byť v neustálom spojení.

Ak niekde zašantročím čas, naplno sa môže prejaviť prána Zeme, Slnka aj celku a môžu mi posielať poštou všetko pekné, čo stvorili opečiatkované originálnym razítkom krásy.

Prítomnosť mi teraz pripadala ako malý kúsok večnosti na dlani. Niečo, čo môžem nechať vzniknúť a môže ma to sprevádzať neustále. Ako nový kúsok života, ktorý má moje meno. Pečať môjho prežívania Univerza.

Čo teda presne zostane, keď zrušíme čas?” ozvala sa Eby.

Zostane príbeh. Spolu s malými čiastočkami prány. Príbeh, ktorým som sa stal. Môj alebo Tvoj.”

Takže záleží len na tom,” ozval sa Maestro, “ktoré čiastočky prány si vyberieme a necháme ich rásť.”

A čo k ním v našom príbehu poprikladáme,” doplnila ho Eby.

A ešte môžeme priložiť aj prúdenie sily a harmónie celku, čo práve niekto niekde používa pri spievaní,” doplnil som Eby.

Takže potom bude v mojom hlase spievať aj bytosť, ktorá začala so spevom o dobrých tisíc rokov skôr ako ja?” s neskrývaným úžasom v hlase položil otázku Maestro.

To najskôr nie. Ale krása ich spevu a dokonalosť, ktorú pri tom dosiahli môže slobodne vstúpiť do Vášho spievania. Naplno sa prejaviť ako nový spôsob života plný eufórie, objavovania a tvorenia.”

Mne sa najviac páči prežívanie radosti z toho, ako sa obyčajné veci stávajú pekné a ja môžem byť zmenou a cítiť to všade,” ozvala sa Eby.

Sila burácajucého obecenstva, ktoré prežíva spoločný príbeh objavovania môže byť dobré miesto na zastavenie času.”

Ako to mám urobiť?”

Improvizácia.”

Hmm. Improvizácia sa mi páči. Pôsobí na mňa oslobodzujúco. Žiadne osobné stopky, tabule, či zákazy vstupu. Všetko môžem dať do pohybu.”

Ja to,” ozval som sa, „cítim ako skladanie prvkov osobnosti. Niečo ako DNA môjho Ja. Zhromažďovanie kúska živého existovania vytváraného bytosťami milujúcimi umenie, maľovanie, hudbu, spev, tanec. Všetko spolu.”

Tornádo tvorenia,” zareagoval Maestro, „jedného nového výnimočného kúsku života na každom sedadle, uprostred každého poslucháča za asistencie všetkých. Aj tej mojej,” dodal skromne.

Umenie,” zauvažovala nahlas Eby, „vlastne krása, najvyšší súlad a pre mňa určite aj láska sú schopné vytvárať nový druh spojenia sa so životom umelcov na rôznych miestach. A bez ohľadu na čas, kedy tvorili, ako súčasť celku. Nenápadne sa pri tom objavuje aj vnímanie všemocnosti celku a pocit zodpovednosti za jej používanie.“

Spojenie burácajúceho obecenstva všetkých opier a tenorov do jedinej chvíle, to znie ako otvorenie cesty do neba. A vstupenka na predstavenie je tak cestovným lístkom,” zamyslel sa Maestro.

Presne,” súhlasil som.

A všetko sa deje na javisku v jedinom kúsku prítomnosti platnom pre celý život.”

Nádherná skladačka pre šťastie bez čakania,” zauvažovala Eby a pritom zamyslene pozerala cez okno na úbočie ako deň naberá svoje obrátky. V mysli jej skrsla zvláštna myšlienka. Po chvíli niekam zmizla a objavila sa s gitarou.

Poďme hľadať tie slová,” nestačila ani dopovedať a už v priestore zahučala ária z novej opery o skladaní života. Všetci traja sme skladali naše Ja. Bolo to oveľa silnejšie než som si dokázal vôbec predstaviť. Maestro splynul s operami sveta a pokračoval aj potom, čo naštartoval motor svojho auta strácajúc sa v diaľke hlboko v údolí.

S Eby sme až do večera nalievali do obrazov ako do bezodných vedier život, jeho krásu pomiešanú s kopcami šťastia. Objavilo sa prežívanie blaženosti, ktorá si dala rande priamo tu, medzi našimi dvoma opačnými svetmi. Tie sme obaja odovzdane zastupovali a nechávali ich vytvárať nový život so znamienkom večnosti. Semienka duchov bytostí, čo tu poletovali ako iskričky prány sme miešali spolu s tónmi žiarivých farieb a nálad.

Deň sa pomaly chýlil ku koncu a údolím sa rozlievala vôňa tvorenia, ktorá sem dokonale zapadla. S Eby sme stáli pri aute, pozerali do diaľky a pokúšali sa v nej nájsť iný, možno takto podobný deň, ktorý sa práve končil.

Vieš,” ozvala sa so zrakom sklopeným do trávy, skoncentrovaným na malú modrú kvetinku. „Teraz budem asi najmenej dva týždne maľovať. Aspoň tak to bolo minule, keď si ma navštívil. A potom by som chcela so svojimi výtvormi prísť do Motýlieho domu.”

Urobiť výstavu?”

Nie iba chcem, aby moje maľby niekto videl a..”

A objavil aké sú úchvatné?” trochu som ju poškádlil.

Možno. Ale iba keď budú dobré,” nedokázala zastrieť skromnosť vo svojom hlase.

Budú úžasné”, povedal som stíšeným hlasom, ktorý nemal žiadnu alternatívu.

Ja tiež teraz končím zvláštne obdobie. Ideál krásy, mladosti a súladu sa stal v mojom osobnom výskume dôležitý.”

V tom o práne a existovaní?” spýtala sa.

Súhlasne som prikývol: „Nachádzam kľúč od osobnej limuzíny, ktorá v nás denno denne premáva.”

K ideálom,” doplnila ma.

Dobre si to pamätáš.”

Ako vlastne vyzerá taký kľúč?” vyzvedala so šibalským úsmevom. „Aj ja ho chcem dávať do svojich obrazov,” pritom sa zúčastnene pritúlila presne tak isto ako včera večer, keď sme sedeli pri ohni.

Nemôžem ti to prezradiť. Je to tajomstvo. Zobral by som ti sny. Ale môžem ti povedať aké upomienkové predmety sa budú spolu s kľúčom rozdávať. Teda skôr vedrá.”

Ako to myslíš, že vedrá?”

Vedrá na život. Napríklad tvoje obrazy. Ak do nich naleješ dosť veľa takýchto rozpálených úsmevov.”

Môžeš sa spoľahnúť. Určite budem skúšať zapaľovať,” povedala so sebadôverou v hlase a trochu viac si ma pritiahla k sebe. Ale tak, že som pri tom cítil ako sa ma pokúša zapáliť aj s celým údolím a s iskričkami prány, ktoré bláznivo poletovali okolo a pokúšali sa zasiať svoje semeno do tohoto malého kúsku prítomnosti.

Najviac ma dojal pohyb, čo vytvorila medzi všetkými mužskými elementmi bytia, ktoré som medzitým stačil poskladať do prítomného kúsku života. Stál som v strede tejto sekundy ako na dobre nablýskanej surfovacej doske letiacej presne na vrchol hrebeňa vlny, ktorú vytvorila svojim ohňom Eby. Vzdúvala a vzpínala sa do výšky bez akejkoľvek kontroly a prekážok. Mal som pocit, že sme tu naozaj všetci muži, čo za niečo stojíme a pozeráme sa do jej rozbaleného úsmevu. Prichytil som sa ako spokojne mávam na pozdrav babrákovi a ozembuchovi, ktorí sa mi motali do včerajších dní a pokúšali sa ma presvedčiť, že to som práve ja.

Bol som vďačný Eby za kúsok priestoru, ktorý tu vytvorila. Dosť veľké a slobodné miesto. Pohodlne sme sa do jej údolia napchali všetci, z ktorých som túto chvíľu svojho života poskladal. Bolo príjemné vnímať ich tu všetkých, spolu spojených mojimi snami a predstavami o živote v celku.

Zdalo sa, že sa jej to páči aj keď presne netušila, čo stváram. Mixovala so mnou aj so všetkými úžasnými kúskami mužského existovania koktejl prchavej chvíle. Iskričky prány – semienka bytostí uskutočňovateľov ju pozvoľna oplodňovali aj spolu s celým údolím.

V jej výraze bola prítomná nezvyčajná sebadôvera a neprekonateľná túžba zostať navždy spojená, už už pripravená začať nalievať svoje šťastie do obrazov.

A čo budú tie vedrá na život okrem obrazov?”

Trebárs stoly. Také, za akými sme raňajkovali, keď si bola v Motýľom dome.”

Pokračuj,” povzbudila ma.

Alebo pieseň.”

A kto ju bude spievať?”

Maestro.”

Tak to bude sila. A potom, čo ešte?”

Abstraktné tričká.”

Takéto?” ukázala na svoje tričko, ktoré bolo tiež abstraktné. Ale nie úplne. Chýbalo na ňom zopár tónov, ktoré by boli len jej. Tóny, ktoré vytvárala v tomto úžasnom údolí, spojená so silou zeme spolu so pštrosmi a pstruhmi poletujúcimi večer nad vodou. S húkajucími sovami a v sedle koňa s vetrom vo vlasoch.

Medzitým, ako mala oči zapichnuté do oblohy a snívala o nových obrazoch, naštartoval som auto a rozbehol sa dolu po údolí. Okná boli roztvorené a vietor mi prefukoval cez vlasy podobné myšlienky ako tie, čo lietali aj v jej predstavách. Stratiť sa v tvorení najlepšieho obrazu, v nalievaní života vedrami bez dna, s burácajúcim životom bez hodiniek.

Raynea – prostredie, v ktorom sa rodí život ( úryvok z pripravovaného románu Happy days with prana, Príbeh o každodennom milovaní, kráse, zdraví a mladnutí )

19.11.2015

Boli sme pod vrcholom hory, kde sa zbiehali štyri údolia. Pred nami sa objavili prvé tunely. ,,Vždy som sa chcela voziť po alpských tuneloch," povedala zamyslene a pozerala sa cez okno na kľukatiacu viac »

Facebook, logo, smartphone

Rusko pohrozilo zablokovaním Facebooku

26.09.2017 14:25

Ruský telekomunikačný úrad pohrozil, že na budúci rok zablokuje prístup na sociálnu sieť Facebook, ak nebude v krajine skladovať svoje údaje.

Facebook, logo, smartphone

Rusko hrozí, že na budúci rok zablokuje Facebook

26.09.2017 14:25

Podľa šéfa ruského telekomunikačného úradu Moskva sociálnu sieť zablokuje, ak Facebook nebude v krajine skladovať svoje údaje.

maria bomba

Hurikán Maria vyplavil na pobrežie Severnej Karolíny muníciu z II. svetovej vojny

26.09.2017 14:07

Nevybuchnuté zariadenie zneškodnila pyrotechnická jednotka.

Angela Merkelová

Politológ: Nemecko má pred sebou začiatok novej éry

26.09.2017 14:00

Politológ Christian Schweiger: "Vyzerá to ako začiatok konca Merkelovej éry. Pripomína mi to trochu Helmuta Kohla z rokov 1994 až 1998."

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 1513x
Priemerná čítanosť článkov: 757x

Autor blogu